Keď si uvedomím, že za chvíľu je február, automaticky si k tejto myšlienke vždy priradím Purim. Tento sviatok mám veľmi rada. Znamená pre mňa stretávanie s priateľmi v pohodovej a veselej atmosfére, deti pobehujúce v maskách (občas aj dospelí!), čítanie megily, krik, rapkáče a vyrábanie hamanových uší spolu s deťmi.

Sabes

 

Šábes, alebo ako niektorí hovoria Šabat, je kráľovná, ktorá nás týždeň čo týždeň poctí svojou návštevou. Ide o najdôležitejší židovský sviatok a zároveň aj môj obľúbený. Prečo zrovna šábes? No práve preto, že ho oslavujeme každý týždeň. Dáva nám možnosť navariť raz týždenne kopec dobrôt a to bez výčitiek. Práve naopak! Na šábes pripravujeme barches, alebo chalu, a množstvo jedál, ktoré sa viac, či menej k barchesu hodia. Medzi moje obľúbené recepty patria rôzne šaláty, nátierky, gefilte fiš, ale i komplikovanejšie jedlá. Niekedy, hlavne v chladnejších mesiacoch, si doprajeme šólet. Inšpiráciou boli pre mňa recepty mojich babičiek a mojej svokry, ktorá neúnavne napĺňa úlohu svätiť šábes každý týždeň.

 

Sviatok darovania Tóry sa pomaly blíži a s ním spojené možnosti užiť si rôzne mliečne dobroty, pre tých, ktorí ich obľubujú. Na tento sviatok je zvykom uvariť niečo sladké a hlavne mliečne. Klasickými dobrotami sú blincesy, alebo aj obyčajné palacinky s tvarohovou náplňou, mliečny kugl, mliečna ryža a mnohé ďalšie. Z moderných dobrôt je veľmi obľúbený cheesecake. Receptov na cheesecake, hlavne tých na „originálny“ cheesecake je na internete množstvo. Preto som sa rozhodla nezaťažovať vás receptom číslo milión jeden. Radšej som vyskúšala niečo nové a mnohými nepoznané, ako napríklad pan de los siete cielos, sefardská chala pripravovaná práve na Šavuot, či tvarohová crostata, ktorá odráža moje dlhoročné pôsobenie v Taliansku.

Prečo sa vlastne na Šavuot jedia mliečne jedlá? Vysvetlení je (ako to už u Židov býva) hneď niekoľko. Jedno z nich nájdeme v Piesni piesní. Podľa verša 4:11 máme jesť mlieko a med v deň darovania Tóry lebo ako mlieko a med sú slová Tóry dobré a príjemné pre naše duše. Iné vysvetlenie je, že v dobe keď sa Izraeliti vrátili z hory Sinai, nepustili sa do časovo náročnej prípravy mäsového pokrmu (veľmi náročná je hlavne kóšer porážka zvieraťa). Preto pripravili oveľa jednoduchšie, mliečne pokrmy.

 

Je možné, že ste si pri čítaní receptov na tomto blogu povedali, že táto bláznivá žena snáď varí iba židovské jedlá! Ubezpečujem vás, že to tak nie je. Varím väčšinou úplne normálne, skôr menej ako viac, aj preto, že sa doma veľmi nevyskytujeme pri každodenných povinnostiach.

Môj manžel mal také „šťastie“, že si našiel manželku, ktorá vie variť taliansku kuchyňu, ale nie tú slovenskú, či českú. To ale s výnimkami tam, kde ide o tradičné židovské recepty o ktorých viem už od mojej babičky. Mnohé z jedál, ktoré v tejto časti uvidíte a ktoré varím bežne sú inšpirované práve talianskou kuchyňou. Nedali sa priamo zaradiť pod niektorý zo židovských sviatkov. Dá sa povedať, že ich môžete uvariť kedykoľvek okrem Pesachu, tomu venujem samozrejme osobitnú časť receptov (ale až keď bude čas Pesachu, momentálne budem rada ak stihnem pripraviť pár jedál na Roš Hašana!).

Roš hašana

Zanedlho oslávime Nový rok. Takto uprostred septembra a každý rok v iné dni. Keď toto počujú moji nežidovskí kamaráti zvyčajne nasleduje šokovaný výraz tváre spojený s nevôľou príliš sa vypytovať.  Tak to ale u nás funguje. Ide o jeden z vysokých sviatkov, kedy sa vyberú do synagógy aj takí ako ja, čo tam tak často nezavítame.  Tento sviatok pripomína stvorenie sveta a je začiatkom obdobia desiatich dní pokánia. Toto obdobie končí sviatkom Jom Kipur.

V židovských rodinách sa na Nový rok tradične konzumujú sladké jedlá a to aj také, ktoré bežne až také sladké nie sú. Príkladom je okrúhla chala, symbolizujúca  kontinuitu a nekonečný život, do ktorej niektorí pridávajú namiesto cukru, alebo spolu s ním, med. Deti sa tradične tešia na jabĺčka namočené v mede a medovník. Proste med kam sa pozrieš. Med si doprajeme preto, lebo chceme, aby bol nasledujúci rok sladký a dobrý.

Ďalšou „klasikou“ na tento sviatok je granátové jablko. Na Nový rok si prajeme, aby v nastávajúcom roku bolo dobrých skutkov toľko, koľko je s jabĺčku semienok. Hovorí sa, že v granátovom jabĺčku je 613 semienok, teda presne toľko, koľko je v Tóre prikázaní. Minule som ich spočítala, ale bolo ich o niečo menej (tých semienok, nie tých prikázaní!).

Vráťme sa k okrúhlej chale. Na jej výrobu používam rovnaký recept ako na barches počas roka, ale cukor môžete nahradiť medom. Priznám sa, že to nerobím, radšej potom chalu namáčam do medu tesne pred jedením. Konkrétne do tejto chaly som pridala žitnú múku namiesto tretiny pšeničnej, preto je tmavšia. Recept na chalu nájdete v sekcii Šábes.

 

 

 

Sukkot je nazývaný Sviatkom stánkov. Oslavuje sa dva týždne po Roš hašana. Zvyčajne sa teda oslavuje okolo konca septembra alebo v októbri. Sukkot, teda stánky, pripomínajú štyridsaťročné putovanie Izraelitov cez púšť do Zasľúbenej zeme. Každá židovská rodina by mala na tento sviatok postaviť „stan“, sukka, teda prístrešok, ktorý by napodobnil ten z púšte. Nasledujúcich sedem dní sviatku by v ňom potom mala spať a jesť. Pátram už nejaký čas po typických sukkotových receptoch, ale nedarí sa mi ich nájsť. Na tento sviatok totiž nie je dôležité čo jeme, ale kde to jeme (práve v sukke).    

 

Blížia sa najkrajšie sviatky roka a to aj pre tých, ktorí oslavujú namiesto Vianoc Chanuku. Tieto dva sviatky spolu nemajú spoločného nič, snáď len to, že sa oslavujú oba v decembri. Chanuka je ale tak ako všetky židovské sviatky sviatkom pohyblivým. Niekedy pripadne na začiatok decembra, niekedy na tie dni, keď iní oslavujú Vianoce. Na Chanuku jeme jedlá pripravené v oleji na oslavu zázraku, ktorý súvisel práve s olejom. Zabudnite teda na chvíľu na šaláty a zdravé pokrmy. Po celú dobu Chanuky, aspoň u nás, byt musí „voňať“ olejom.

Na zlepšenie našich služieb používa táto stránka súbory cookies